Kvetinke od Záhradníka; od Sivi
Kvetinke od Záhradníka
Milovaná ozdôbka môjho dvora!
Púčik môj utešený
zhora
z komnaty ťa vidím rásť.
Viem presne čo ľúbiš:
vlažný dážď
a dúhu z rosy kvapiek
tesne
tvoje lupienky objímať.
Už voňajú vôňou, už ju
tuším... ten parfum zamatový...
drahá, vzácna kvetinka!
Trošku
tesno im je však, majú
miesta nie nadostač.
Pre jednu vošku
snáď.
Otoč hlávku, kvietok vonný,
k svojmu Záhradníkovi
otoč, neskrývaj za lístočky –
vieš
povedať ti chcem niečo sladké
tajomstvo môjho paláca
chceš?
Smieš
mať kalich ako moju
dlaň otvorenú, plnú medu –
keď už sme pri mede,
vidíš včielky?
kamarátky? už ťa volajú
nežne, milo... a prosia:
otvor svoju hlavičku – nie čiernu ani šedú
lež farebnú sťa svetlo ne oblohe!
Lenže ty sa bojíš, milovaná,
strach ti zauzlil korienky
trasieš sa
že nezvládneš
že nenájdeš
že sa nepodarí
že by som dovolil, aby ti uschli
otvorené lupienky
že by som dovolil, by si ich
otvorila príliš.
...
Ja som tvojím Záhradníkom
a toto je tvoj domov
tu je moja rosička
aj Slniečko je moje
aj ľahký vánok stromov
pre teba, odo mňa, s každým dníkom
- tebe nádhernej.
...Čože? že to nedokážeš?
Moja!
– hľaď na môj úsmev
láskyplný
nie
sama nedokážeš
sama nie
nemôžeš. Ale!
Sama nie si nebudeš!
A nezmení to nikdy nik...
Ty si mojím kvietkom
lež nie len kvietkom
a Ja
nie som len Záhradník.