Bábkové divadlo
Jedného dňa sa istý človek menom Dávid ponevieral po ulici v Bratislave. Bol pekný slnečný deň. Keď tu zrazu pred sebou uvidel niekoľko dievčat, ktoré si nedávali servítku pred ústa a každá z nich ohovárala všetkých naokolo. Pomyslel si, že je nahnevaný na ne. V tom sa nad ním zjavila žiara, hnev ho prešiel a utkvelo mu v pamäti, v hlave: „Na koho sa možno hnevať?“ Azda na tie devy, ktoré nevedia, že každé slovo zasiahne dušu, hlavu toho, ktorého človeka? Alebo na toho, čo im to kladie do srdca? To posledné vyhralo. Dávid prešiel popri nich a počúval, čo má satan „na srdci“.
Pekná červenovláska začala prvá: „Ten chalan nemá vkus. Veď sa pozrite, čierna s čiernou ako postava z hororu.“ Ďalšia pokračovala ďalej blondína: „Pozrite na tie jeho vlasy. Sú ako bez duše, nič si s nimi nerobí. Teraz to má ako šticu neposlušných vlasov.“ A takto okomentovalo päť dievčat jeho výzor (Dávidov): Prišla na rad pekná brunetka, ktorá ich opis ešte dorazila akoby kliatbou: „Je škaredý, ešte aj vo vnútri. Vidím, že ho nikto nechce, všetkým ubližuje...“ Dávid toho mal plné uši. Zistil, že hnev, ktorý cítil pred prechádzkou okolo nich, v ňom vzkypel znova. Zarazil sa… Podozrivé mu bolo najmä to, že dievčatá pri jeho otočke prestali hovoriť. Dávid začal nový výklad:
„Ahojte, dievčatá, chcem k tomu povedať asi toľko: Vaše slová sú ako žiletky, ktoré zasiahli množstvo duší a veľa ľudí ste odsúdili na smrť a samotu. Ste bábky samého diabla. Poviem vám, ja som a vždy budem bábkou Lásky, Svetla. Len Boh dokáže ľúbiť nekonečnou láskou všetkých.“ Na slovo „láska“ všetky dievčatá vyslovili nesúhlasné „pche“. Dávid sa však nedal, pokračoval: „Môj Boh miluje všetky svoje deti. Miluje i vás a chce vás vyslobodiť z tmy, prekliatia, ktoré rozsieva diabol. Boží Syn, Ježiš Kristus za vás zomrel na kríži na Golgote. Zobral všetky hriechy. Ak mu poviete svoje áno, budete žiariť vo Svetle Jeho lásky.“ Deväť dievčat na neho pozrelo ako na vraha, no jedno ho opantávalo iným výrazom. Výraz hovoril, priam prosil, žiadal zmenu.
V Dávidovom srdci sa usalašil pocit víťazstva. Povedal si, že stačí jeden človek, aby bol obrátený, sa obrátil,, ak on sám chce. To je najlepšie, tak pokračoval: „Ten, kto chce teraz prijať Boha za Pána svojho života, nech hovorí so mnou: „Pane, odpusť mi moje hriechy. odpusť mi a dovoľ mi otvoriť dvere môjho srdca pre Tvoj príchod. Úprimne ľutujem všetko, čoho som sa dopustila. Chcem slúžiť Tebe a Tvojmu Svetlu. Amen.“ Dávid pomaly vošiel do stredu skupinky dievčat a na jednu z nich položil svoje mocné ruky, zdvihol tvár nahor a hovoril v jazykoch s Pánom. „Môj Otče, dávam Ti do rúk túto dievčinu, viem, že spravila mnoho zlého, ale žiadam, prosím o odpustenie hriechov, ktorých sa dopustila. Prosím uzdrav jej srdce, daj preč z neho bolesť, žiaľ, klam, lži a všetku čiernotu od Satana. Nech sa stane Tvoja vôľa. Amen.“ Dávid ešte chvíľu držal dievča za plecia. Ukázal na ostatné devy, ktoré prskajúc opustili svoju kamarátku a nechali ju s neznámym.
Dievča plakalo a plakalo. Ospravedlňovalo sa všetkým okolo. Aj tým, ktorých vôbec nepoznala. Dávid jej povedal: „Poď, pozývam Ťa na čaj. Porozprávame sa.“ Dievča najprv pozrelo na Dávida a povedalo: „Dobre, volám sa Lenka.“ Dávid sa usmial a podal jej ruku: „Ja som Dávid.“ Chytil ju za ruku a viedol ju cez uličky, ktoré Lenka ešte nevidela (domyslel si to podľa híkania J). Zastal na Hlavnom námestí. Posunul ju cez dve kaviarničky a usadili sa do jej stredu. Objednali si dva zelené čaje a pustil sa do rozprávania svojho príbehu. „Raz som vyšiel von celý v čiernom. Bol slnečný deň, avšak ne sa zdalo, že je všetko na nič, nič nie je dobré a zároveň načo som vôbec na svete. Touto myšlienkou som sa zaoberal niekoľko dní, keď tu zrazu predo mnou sa objavila skupinka budhistických mníchov, ktorí tancovali a vyspevovali svoje „Hare Krišna“ stále dokola. Striaslo ma. Zastal som a nechal sa stiahnuť do stredu skupiny. Zistil som, že nie je mi vôbec dobre. Dokonca som cítil ako moja duša vzplanula ohňom. Všetko okolo mňa sa ocitlo v plameňoch. Doslova som cítil pach hnijúceho, plápolajúceho mäsa v ohni. Pochopil som, že pred chvíľou mi nebolo najhoršie. Spomenul som si na jeden príbeh, ktorý mi hovoril môj otec. Bol to príbeh o jednom chlapcovi, ktorý už ako malý nemal strach a predstúpil pred celým obecenstvom ľudí a hovoril o Jeho Otcovi, o Bohu. Neskôr, keď z chlapca bol muž, komunikoval s Bohom otcom a zároveň bojoval proti ľuďom posadnutými démonmi. Tento muž sa volal Ježiš Kristus. Zomrel za moje hriechy a nielen za moje. S touto myšlienkou som sa vzopäl voči záchvatu ohňa, ktorý namiesto toho, aby povolil, išiel priam zbesnieť. Už som nevládal dýchať, zakričal som: „BOŽE, POMÔŽ MI!!!“ V hĺbke srdca som zacítil puknutie akoby bičom a do ohňa vstúpilo svetlo. Oheň, akoby to bola voda, začal zhasínať. Pomaly som sa ocitol pred útočiskom vo svetle, kde to Svetlo malo náruč otvorenú a čakajúcu na mňa. Cítil som sa ako doma. Kde si za mnou sa ozval posmešný hlas: „Nechoď tam, to je peklo. Dávid, ja som ťa hoden viac ako ON. To nie je pre teba, pozri, čo si spravil. Ty si Môj.“
Hlas som nechal hlasom a pustil som sa k rukám Svetla. Hovoril som k Svetlu. Pane, prosím, odpusti mi, čo som vykonal i to, čo vykonám. Netajím pred Tebou žiadny z mojich hriechov, lží a klamstiev. Prosím, prijmi ma k sebe, do tvojich rúk, tvojho náručia.“ Svetlo v tej chvíli začalo plápolať ešte viac. Oslepilo ma. Keď som prišiel k nemu, náruč ma uzatvorila a ja v jej strede som cítil ako zo mňa padajú moje ťažké myšlienky, hriechy, lži, podvody… Doslova všetko zlé. Cítil som sa prázdny ako pohár, ktorý ktosi vypije. Zrazu som bol ako nahý, ako malé dieťa, ktoré sa toho musí veľa naučiť. Prihovoril som sa Bohu: „Bože, Pane môj, čo mám teraz urobiť? Kam ma pošleš, tam pôjdem.“ Svetlo zrazu začalo miznúť, ale mizla aj tma. Vyčasilo sa a ja som stál a objímal sám seba. Zrazu v hrudi mi zaznel hlas: „Nájdi si cirkev, ktorá ma oslavuje, uč sa od nich o mne a hovor o mne s kýmkoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek. Za tebou ide jedna slečna, pristúpi k tebe a dá ti knižku, tú si zober a čítaj ju. Je to môj príbeh a príbeh o mojich služobníkoch – apoštoloch. Tá dievčina ťa zoberie do zboru a tam zostaň dovtedy, kým ťa nepustím ďalej.“
Tak Dávid skončil svoje rozprávanie, aby sa napil. Zbadal svoju prísediacu ako hľadí na neho s otvorenými ústami. Lenka bola uchvátená tým, čo sa Dávidovi stalo a ešte k tomu prispel jej vlastný zážitok. Dávid povedal: „A teraz ty.“ Lenka sa zachmúrila, ale nedala na seba dlho čakať: „Ja som študovala, teda aj študujem na vysokej škole manažment. Je to dosť ťažké štúdium. Všetko moje trápenie sa začalo v období, keď som sa spoznala s Gizelou, Gertrúdou a Anabelou (to sú tri baby z tej bandy na námestí). Zdalo sa mi, že mi chcú pomôcť zbaviť sa strachu zo sveta. Postupne som presedlala na záškoláctvo, nerobenie si úloh, nezvládala som školu, prišli papiere o vylúčení a pod. stal sa zo mňa rebel v horšej než krokodílej koži. Baby so mnou zaobchádzali akoby som nemala na výber medzi životom, láskou a smrťou. Stále som sa prizerala ako ubližujeme po našich cestách. Tam sme zbili kohosi, už neviem, čím nás nahneval alebo sme ho zbili len tak. Neskôr sme nemali, čo dať do úst a tak sme kradli od známych, rodiny, obchodov. Doslova nás zatkli, len ja som si odpykala trest. Všetko hodili na mňa. Takto to išlo celé dva roky. Až do dnešného dňa. Dnes ráno mi zavolala Gertrúda a povedala, že máme „prácu“. Tou prácou ona nazývala zotročovanie ľudí alebo pokrikovanie zlých vecí na cudzích.“
Dávid ju už išiel zastaviť, ale vedel, že toho je viac. Lenka pokračovala: „Gizela, zobrala kladivo, klince, že si nájdeme drevo a na neho čosi pribijeme. Najprv to bol potkan, neskôr veverička a nakoniec zlatý kocúr. Potom sme tento „náš totem“ ako ho nazvala Anabela zdvihli a pochodovali sme s ním po námestí. Keď som toho mala dosť, nevrhla som, aby sme robili, čosi užitočnejšie. Gertrúda si myslela, že to bude pokrikovanie na ľudí. A potom… To vieš, prišiel si ty.“
Dávid vide, že ju to stálo veľa námahy, tak jej podal svoju ruku a nežne ju pohladil po tvári, kde už sa trblietali malé slzy. „Boh ti to všetko odpustil. On ťa miluje.“ Zdvihla hlavu a doslova videl Dávid otázku: Akoby ma mohol milovať, ľúbiť? Pozri koľko som toho napáchala. Dávid videl, že ju to trápi a preto povedal: „Lenka, pozri, ak chceš, môžeme sa modliť spolu za teba a za tvoj život.“ Lenka iba prikývla na súhlas. Dávid si k nej prisadol a začal sa modliť svoju modlitbu. Prešlo pá sekúnd, či minút a Lenka v duchu začala rásť, rozrastať sa, rozkvitať. Pomaličky sa odhodlala a pokračovala vo svojej modlitbe spolu s Dávidom. Po záverečnom amen, zrazu vyskočila a vyobjímala čašníčku, ktorá práve išla zachmúrene okolo. Dávid sa postavil a ospravedlňujúco sa pozrel na čašníčku. Lenka sa odtiahla od čašnícky a ospravedlnia sa. Čašníčka reagovala iba krátkym „Ďakujem.“, ale hneď sa jej zmenil výraz tváre. Zrazu akoby jej nikto nevynadal, usmievala sa od ucha k uchu. V kaviarni zavládla príjemná atmosféra.
Dávid s Lenkou pomaly vyšli z kaviarne a pri východe na nich čakali tri devy. Boli to Gertrúda, Gizela a Anabela. Všetky nahnevane kričali na Lenku: „Bože, ako dlho sme ťa hľadali!“ Avšak na ich tvárach bolo rozpoznateľné, že to, čo hovoria je lož. Lenka to videla tiež. Postavila sa pred Gertrúdu a povedala: „Dnes sa stal so mnou zázrak. Zistila som, že ma Všemohúci Boh miluje aj s chybami. Odpustil mi moje chyby a zomrel za mňa na kríži. To, čo hovoríte sú lži. Vždy vám záležalo iba na sebe, na mňa ste hádzali špinu a dôsledky vašich činov. Dnes viem, že to som nebola ja, Gertrúda, čo zotročovala ľudí pre pýchu sveta. Viem, že máš zlomené srdce od rodičov, ale nemôžu za to pykať iní. Gizela, ty sama vieš, že rodičia ťa hľadajú a prosia ťa o návrat. Anabela ty svojich rodičov už nemáš, ale máš babku, ktorá ťa oplakáva a modlí sa za teba deň čo deň. V mene Božom, vyjdi z týchto dievčat démon rebelstva. Iba Ježiš Kristus je svetlo na konci, začiatku i v strede dňa. Pri Jeho žiari ti rozkazujem vyjdi z Gertrúdy, Gizely, Anabely.“
Pri tejto modlitbe Lenka dupala nohami ako rozzúrený býk. Dávid postupne prešiel okolo každej z dievčat a pridŕžal ich, kým vstrebávali Lenkine slová. Dávid mal so sebou Nový zákon a každej jednej dal jednu verziu do rúk. Lenka nadobudla stratenú odvahu a pomaly kráčala vpred svojmu strachu s hlavou vztýčenou. Gizela, Gertrúda, Anabela sprvu prekypovali hnevom, postupne však prechádzali k boju so samými sebou až na koniec si kľakli na kolená a prosili náš pár o odpustenie. Dávid ich zdvihol a povedal, že sa majú k nim pripojiť. Spoločne, päť ľudí sa pustilo Obchodnou ulicou na stretnutie mladých ľudí, do zboru. Počas prechádzky sa stalo viacero vecí, človek nečaká veľa od zlostných dievčat, no napriek očakávaniam Dávid priviedol do zboru štyri dievčatá.
Tu sa pred dverami všetky zarazili a zostali stáť. Dávid im otvoril dvere, nech môžu ísť prvé, keď sa obzrel, zbadal strach v očiach Lenky, Gertrúdy, Gizely a Anabely. Usmial sa a povedal: „Nech sa páči, dámy, ja tam budem s vami. Nič sa vám nestane.“ Všetky sa hlboko nadýchli a vošli dverami, ktoré medzitým Dávid opäť otvoril. Vošli do priestrannej budovy s viacerými dverami. Zastali a obzerali sa. Po strachu žiadne stopy, avšak dostavila sa nervozita. Dávid sa zastavil a ukázal na menšie vstupné dvere do jednej s kinosál. Nachádzali sa v Dome odborov na Trnavskom mýte. „Poďte, dievčatá. Nemali by sme prísť neskoro.“ Avšak dievčatá akoby stratili odvahu. Dávid podišiel k nim a popchol ich do kroku. Spoločne prešli jednými z dvier. Pred sebou mali dievčatá neznámych ľudí s úsmevmi na perách. Po vstupe k nim prišiel mladý muž a predstavil sa: „Ahojte, ja som Vlado. Vitajte.“ Z dievčat však nevyšiel žiadny zvuk od prekvapenia, že sa k nim niekto tak milo správa. Dávid nezostal ticho dlho: „Ahoj, Vlado, toto sú Lenka, Gertrúda, Gizela a Anabela. Dnes som im pomohol pochopiť, spoznať, čo znamená Božia láska.“ Pri menovaní, ukazoval po jednotlivých dievčatách. Vlado sa usmial a prikývol. Lenka čakala výbuch smiechu alebo azda násilie z jeho strany, nedočkala sa. Pomaly prešli dopredu a usadili sa spoločne do predných sedadiel. Vlado však s nimi nebol. Lenka bola zmätená a spýtala sa: „Dávid, čo sa deje? Kde sú predsudky? Kde je tá pretvárka, ktorá nás má chytiť za srdce?“ Dávid sa otočil k nej a s úsmevom povedal: „Nič z toho, čo si vymenovala tu nenájdeš. Toto je Boží stan, nie zlosť, hnev a nepokoj. Tu nájdete LEN priateľstvo, lásku, pokoj, svetlo.“ Ako to dopovedal vyplo sa svetlo a postupne sa zažali len tri svetlá priamo na menšom pódiu. Na veľké prekvapenie našich dievčat, vyšiel na pódium Vlado s mikrofónom. „Ahojte, priatelia. Dnes tu máme nové členky, ktoré nás nepoznajú, ale my ich áno.“ Dávid, ktorý sedel najbližšie k Lenke, cítil ako sa stiahla. Vedel, že sa toho bála. Tak ju pohladil po ruke, aby ju upokojil. Vlado pokračoval: „Milí priatelia, Dávid sa vydal na cestu, ktorá mu pomohla uzdraviť štyri životy a priviesť ich sem k nám. Preto by som bol rád, keby sme sa za ne mohli pomodliť. Nože, poďte sem, Dávid, Lenka, Gertrúda, Gizela a aj ty Anabela.“ Po vyzvaní Dávid vyskočil a poslúchol Vlada, vystúpil na pódium a čakal na dievčatá. Voľky-nevoľky zostať tajnými sa nepodarilo. A tak vystúpili aj ony na pódium. Obklopili ich piati ľudia, položili na nich ruky a začali s modlitbou. Celá sála vstala a natiahla k nim svoje vystreté ruky. Modlili sa za naše štyri dievčatá. Bolo to veľmi silné. A nebyť podpory, spadli by dievčatá na zadok. Pri záverečných slovách už plakali, priam potoky sĺz išli z ich očí. Vlado pomaly pomohol dievčatám na miesta pod pódiom. „A teraz, prosím, o slová ďakovné našu kapelu. Poďme chváliť Pána.“ Vlado mi sadol a na pódium vyšli štyri chlapci. Začali hrať. Okolie dievčat sa postavilo a v slovách hudby začalo spievať, tancovať. Chválili Pána Boha a mali z toho radosť. Ku koncu sa odhodlali aj Lenka, Gertrúda, Gizela, Anabela. Po chválach na pódium vyšiel Dávid.
„Ahojte, pre tých, ktorí ma nepoznáte, volám sa Dávid. Dnes som sa rozhodol vám hovoriť o nekonečnej Božej láske. Azda ste už zažili, že keď sa na niečo tuho pripravujete, necháte si všetko doma. Stratíte niť, idete na vzduch. Tak ja som vyšiel na prechádzku. Po dlhej prechádzke som uvidel štyri dievčatá, ktoré privádzali okoloidúcich do smútku. V duchu sa mi ozval Boh a povedal mi, aby som k nim podišiel a prehovoril na ne. Myslel som si, že keď hovorí Boh, musím počúvať. Teda podišiel som k nim a dostal som sprchu urážok, výčitiek priam mi dušu zavalil balvan. Pomyslel som si, že moje konanie nechávam na Bohu. Preto som začal vyháňať démonov z ich tiel. Boh mi ukázal, že Lenka potrebuje Jeho lásku. Ona prvá podišla a chcela sa o ňom dozvedieť viac. Už dlhšie som nehovoril svoj príbeh, no dnes som ho povedal štyrikrát.“ Usmial sa. Lenka zrazu pochopila aká je veľká, nekonečná Božia láska. Dávid pokračoval: „Boh nám každý deň ukazuje svoju nekonečnú lásku. Jediné, čo stačí, je otvoriť oči a vnímať Jeho slová, Jeho činy. Dnes by som rád povedal veľké ĎAKUJEM nášmu Pánovi za to, že ma mohol použiť na záchranu týchto mladých dievčat. A nielen ich životy, že nám dal možnosť pomáhať iným. Ďakujem za to, že som mohol byť Jeho rukami na tejto zemi. A tebe, kto máš strach pomôcť inému k Bohu, hovorím, polož svoj strach Bohu na plecia. Lebo s ním dokážeš všetko. A preto, Drahý Otče, vyznávam, že môj život patrí Tebe. Ty si môj Pán, môj Spasiteľ. Kamkoľvek ma pošleš, pôjdem tam. Čokoľvek povieš, že mám spraviť, urobím to. Dávam Ti teraz do rúk tieto štyri dievčatá. Konaj v ich živote tak, ako konáš v mojom. Nech sa stane Tvoja vôľa. Amen.“ Okolo Dávida sa to začalo hmýriť ľuďmi, ktorí začali vyskakovať s pýchou a nadšením a tancom chváliť Boha. Po Dávidovom zídení z pódia, vystúpila opäť kapela s pesničkou „Vzdajme vďaku“. Tentoraz sa do spevu pustili i štyri dievčatá.
Po zbore sa z ničoho nič zišlo okolo dievčat množstvo ľudí, ktorí ich chceli spoznať. Lenku napadlo, že by mala ísť domov k starkej. Nože, vyhľadala Dávida: „Dávid, mám prosbu, mohol by si ma odprevadiť domov?“ Vlado, s ktorým sa Dávid rozprával, sa usmial: „Ja tu mám auto, môžem vás odviesť oboch.“ „Ďakujem. Bývam v Petržalke na Bosákovej ulici v blízkosti škôlky.“ Ako to povedala, Vladovi a Dávidovi padla sánka. Pozreli sa jeden na druhého a Dávid povedal: „Tak to Vlado máš jednu a tú istú cestu. Ja bývam tiež tam.“ Lenka bola zrazu sťa paradajka. Vyšli teda spolu von z Domu odborov a prešli k autu. Dopredu si sadla Lenka a vzadu bol Dávid. Po ceste sa oduševnene rozprávali. Keď prišli na Bosákovu ulicu, Vlado zaparkoval a Lenka s Dávidom vystúpili. Od zastávky k nim pribehla malá útla starká. Podľa očí príbuzná Lenky: „Lenka, tak tu si. Všade ťa hľadám. Vyzeráš… šťastnejšia…“ Tu sa zarazila a pozrela na Dávida. „Dobrý deň, madam, ja som Dávid.“ Predstavil sa. Starká na neho pozrela: „Dávid, ja ťa poznám. Vy dvaja ste spolu chodili do škôlky. Ako malí ste sa spolu hrávali tu, na tomto ihrisku – ukázala za seba na ihrisko. Ďakujem, že si mi ju priviedol domov. Vidím, že je z teba pekný mládenec. Mám dojem, že je načase ísť spať. Dobrú noc.“ Popri jej monológu našim hrdinom zamrzla tvár s úškrnom a právom sa na seba usmiali. Dávidovi až teraz zaplo, že odkiaľ Lenku poznal, odkiaľ sa mu zdala povedomá. Obaja si zaželali dobrú noc a pobrali sa domov popri boku starkej. Z ničoho nič starká povedala: „Pane, ďakujem Ti za ich držanie a za tvoje požehnanie a záchranu ich životov. Amen.“ Naša dvojica sa pozrela na seba a zatvorila za sebou vchodové dvere.
…
Lenka už zase chodí na vysokú školu. Pokračuje tam, kde prestala. Starká jej pomáha ako sa len dá. Gertrúda, Gizela, Anabela sa vrátili k rodičom, aby si navzájom odpustili. Hoci im to trvalo veľmi dlho, boli úspešné. Dávid začal chodiť s Lenkou a v Božích slovách kázať. Vlado založil menší zbor pre malé deti, kde sa hrajú a majú tzv. biblickú školu.
„Ak je v Tvojom živote Boh, nemáš sa čoho báť.“