O tráviacej sústave
O TRÁVIACEJ SÚSTAVE
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno ľudské telo.
Riadil ho veľký a šikovný mozog, ktorý si všetky orgány vážili. Robili to, čo prikázal. Najmä kostrové svaly sa snažili poslúchnuť aj ten najdetailnejší rozkaz. Ale ostatné orgány tiež pracovali presne a synchronizovane, aby udržali telo pri živote.
Všetky orgány sa však časom začali vysmievať tráviacej sústave.
„Pozrite sa, koľko zožerie, veď všetko jedlo prechádza len cez ňu!“ šuškalo srdce aorte a koronárnej tepne (tak, aby pažerák nepočul).
„Hi-hi-hi, presne,“ chichotali sa tepny. Klepny.
Žiaľ, aj niektoré žľazy, ktoré patrili priamo k sústave, sa začali sťažovať.
„Tak rozumiete? Ja sa narobím ako otrok, aby som do tej rúry napumpoval VŠETKY enzýmy, ktoré potrebuje, a výsledok? No pozrite, čo vychádza z toho jej hrubého čreva! Len vyrába hnusný odpad!“ rozhorčoval sa pankreas. Žlčník mu len pritakával. Každý ho považoval za hovorcu pečene, lebo pečeň sa skoro nikdy k ničomu nevyjadrovala. Nestíhala. Bola typ, čo radšej nekecá a maká, preto jej aj zverili toľko funkcií. (Okrem toho, nemala predsa na starosti len výrobu žlče, ale aj iné životne dôležité veci, ako napríklad metabolizmus železa a červené krvinky.)
Tráviaca sústava o týchto telesných rečiach vedela.
Najlepšie to nieslo tenké črevo, ktoré často povzbudzovalo svojho kolegu, hrubé črevo. Jeho rektu sa totiž každý vždy smial najviac kvôli jeho funkcii. Po čase už ale celá sústava mala toho zaobchádzania dosť. A tak dostala tráviaca sústava depresie.
Zuby sa zaťali, takže cez ne ledva prešlo nejaké jedlo. Pažerák to celé bral flegmaticky, a nechal jedlo prepadnúť do žalúdka. Žalúdok sa však úplne vykašľal na všetko. Jeho skúmavky na prípravu pepsinogénu a kyseliny chlorovodíkovej ležali ladom. Aj tenké črevo už stratilo motiváciu a spolu s hrubým sa snažili každej dávky jedla len čo najrýchlejšie zbaviť.
„Asi som chybou,“ vzdychala celá tráviaca sústava. „Nikto ma nepotrebuje a len premieňam dobré veci na odporné.“
Žalúdok sa musel dívať, ako jeho „trápne zbytočné laboratórium“ chátra, a to ho devastovalo až tak, že skĺzol do sebapoškodzovania. Aj tak ho už nebavilo produkovať si ochranný sliz. Keď je už zbytočný, tak načo sa chrániť? Mal už tretí vred, keď sa o-pa-tr-ne ukázala ďalšia dávka jedla. Žalúdok novým sústam nič nespravil... no len čo sa dotkli prvého vredu, hrozne sa rozčúlil.
„AU! NEVIETE DÁVAŤ POZOR?!“ zreval. Rozpadajúce sa kusy jedla len vyjavene pozerali. „PRACTE SA, ODKIAĽ STE PRIŠLI!“ A všetkých ich vyhodil. Úprimne, vyzeral z toho všetkého už tak hrozne, že na to ani veľa námahy nepotreboval.
Po pár dňoch takéhoto fungovania začal systémový chaos. (Len žalúdok v kľude fajčil a vypúšťal dym hornou cestou. Jeho predsa nezaujímali problémy tých úchvatných tam.)
Interoreceptory stále a zovšadiaľ zúfalo signalizovali, že telo nemá dosť glukózy. Hypofýza sa pohádala s hypotalamom (jej nadriadeným), pretože hypotalamus sústavne dostával maily o nízkej hladine glukózy v krvi a kričal na hypofýzu, aby už konečne donútila pečeň nastrihať do krvi nejaký glykogén. Pečeň už ale žiaden glykogén nemala a nerváčila sa na úbohú hypofýzu, že čo od nej stále chce taký nadľudský výkon. A keďže cesta viedla cez pankreas, ten sa urazil už definitívne a prestal komunikovať. Rozčúlená hypofýza potom začala vrieskať tak, že hypotalamus si už len zapchával jadrá. (Nikto z nich pri tých krikoch zrazu akosi nemal čas na prácu.) Medzimozog nakoniec zreval na šedú hmotu mozgovú, nech tomu telu už konečne vysvetlí, že je s ním zle. Nech s tým už niečo robí! Šedá hmota však nereagovala. Nervové spojenie fungovalo, no mohlo byť rovnako dobre hluché ako pokazená pevná linka. Keď nie je záujem, tak nie je nič. Po tom, ako medzimozgu skoro zachrípli axóny od toho vresku, prišla od šedej kôry odpoveď.
„Há-há, nič nebude,“ prečítal aferentný axón flegmaticky tú výsmešnú informáciu.
„ÁÁÁÁÁÁ!!!!!“ zreval zúrivo celý zvyšok mozgu.
„Balíme to, mládež,“ zívol talamus a stlačil PAUSE.
Píp.
„Horúčku nemá,“ povedal službukonajúci lekár. Vytiahol z ucha elektronický teplomer a skontroloval infúziu. „Bál som sa kvôli tým hnačkám a zvracaniu. No nič mu nie je. Normálne odpadol. Príčinou bola hypoglykémia.“
Matka sa zatvárila nechápavo.
„Od hladu,“ upresnil lekár. „Úprimne, toto som ešte nevidel. Aby dieťa dobrovoľne nejedlo... Má tam vredy, ale to sa dá liečiť, nebojte. Hlavne by som s ním nechal hovoriť psychológa, či nemohlo dôjsť k nejakej poruche príjmu potravy.“ A podal chlapcovi perorálne liek. Matka ustarostene pohladila synovi čelo.
„Ja som len chcel schudnúť, mami,“ povedal chlapec ľútostivo. „Všetky deti v tábore sa mi smiali... volali ma Tučibomba a spievali o mne pesničky... tak som hádzal jedlo potajomky do kvetináča. Aj tak by som ho nevládal zjesť... bál som sa chalanov a bývalo mi zle... Prepáč.“
„Infúzia je super,“ hovorili si bunky, hltajúc kocky cukru, ktoré prichádzali infúziou do krvi okolo nich.
„Niečo mi hovorte,“ zaksichtila sa prepichnutá žila otrávene.
Žalúdok precitol z letargie, keď uvidel nádhernú vlnu vody, ktorá pretiekla pažerákom až doňho. Z vlny vyskočila sympatická surfistka. Žalúdok zabudol zavrieť pylorus. (To ten jej úsmev a niečo láskavé v očiach.)
„Dobrý deň,“ pozdravila surfistka. „Volám sa Kapsula a dnes popoludní budem vaším liečivom. Smiem si u vás zložiť kabelku?“
„Ehm... no... poďte teda...“ povedal prekvapený orgán trochu rozpačito. „É... niečo na pitie vám prinesiem?“
„Trochu kyseliny chlorovodíkovej by som poprosila... pomáha mi na uvoľnenie... veď viete, účinné látky treba najprv uvoľniť,“ zasmiala sa priateľsky. Toto žalúdok ešte nezažil, takéto milé správanie. Hanbil sa za svoje dezolátne laboratórium, ale Kapsula pochádzala síce z chudobnejšej, no veľmi slušnej farmaceutickej firmy, a preto vedela, čo sa patrí a čo nie. Ten prach a pavučiny si jednoducho nevšímala.
Žalúdok rýchlo umyl nejaké skúmavky a pripravil jedno polmili pre Kapsulu. Tá ho vypila ako dáma a hneď sa z nej vyliali dve nové zložky.
„Ja sa postarám o vredy,“ zaspievala jedna zložka a vytiahla vedro s príjemnou voňavou mastičkou a dve mäkučké špongie.
„Okej, ja čeknem črevá,“ povedala druhá a rozbehla sa tým smerom.
„A my si posedíme tu,“ povedala Kapsula. „Tak povedzte, čo vás trápi?“
„Som nanič,“ povedal žalúdok. „Nikto ma nepotrebuje a len vyrábam odpad.“
Kapsula sa zháčila. „Ako to, nanič? A to neviete, že ste pre telo absolútne nevyhnutný?“
Ohromený výraz, ktorý sa objavil na jeho sliznici, bol jasnou odpoveďou.
„Nevšimli ste si ten chaos, ktorý vznikol, keď ste prestali pracovať?“
„No, všimol... ale... to bolo...“
„...preto, lebo ste prestali pracovať,“ dokončila Kapsula bez najmenšieho náznaku obviňovania. „Vidíte, že telo bez vás existovať nemôže! Trvalo istý čas, kým na to orgány prišli, ale už si hádam budú dávať pozor na to, čo o kom povedia. Vinníci sa vždy vytrescú sami... Tým, že nesú následky.“
Treba povedať, že liečba sa podarila. Žalúdok povzbudený zdravou pravdou si s Kapsulinou pomocou upratal, vymaľoval vnútornú stenu kvalitným slizom a znova rozbehol výrobu potrebných chemikálií. Zložka, ktorá odišla do čriev, tiež vysvetlila črevám, že v procese trávenia majú kľúčovú funkciu – vstrebávanie. Pomohla vymaľovať aj tenkému črevu klky a mikroklky. V hrubom čreve vykonala prehliadku tamojšej farmy. Zistila, že väčšina úžitkových mikroorganizmov poutekala z výbehov, lebo nedostali krmivo, a tak spísala objednávku na obnovenie chovu.
A telo fungovalo ďalej. Nikdy sa už nestalo, že by sa orgány vysmievali iným orgánom, a ani hypofýza už nikdy nezachrípla.
od Sivi Malej pre Vaše čítanie :)